Ako vybudovať modernú pec s tradičným vzhľadom
O tom aké sú možnosti pri budovaní nových pecí, na čo všetko treba myslieť a či to zvládneme aj svojpomocne, sme sa opýtali odborníka, p. Vladimíra Gajdoša, profesionálneho kachliara a člena slovenského Cechu kachliarov a krbárov.
Často sa stretávam s požiadavkou postaviť „hlinenú pec, akú mala babka v chalupe“, na ktorej sa dalo variť, spávať a ktorá vykúrila celý dom. Pokiaľ by sa však mala použiť na stavbu pece len hlina a nepálené tehly, je to v dnešnej dobe pre mňa nesplniteľná úloha. Obyvatelia týchto starých domčekov mali iné požiadavky na komfort ako dnes. Domy boli malé a pecou sa vykurovala len jedna izba, oheň sa udržiaval takmer celý deň (aj kvôli vareniu) a rátalo sa s každoročným vymazávaním / opravou pece. Samozrejmé boli aj veľké tepelné straty pri neefektívnom spaľovaní dreva, keď veľa tepla vyšlo von komínom . V dnešnej dobe sú nároky na pec oveľa väčšie: vykúriť jednou pecou viaceré izby, prípadne aj zohriať úžitkovú vodu, prikladať maximálne 2-3 krát za deň, čo najefektívnejšie spaľovať drevo a odovzdávať teplo, dlhšia životnosť a minimálne starosti s údržbou, nároky sú aj na rôzny tvar pece.
Tieto moderné požiadavky je možné splniť len v kombinácii s dnes už dostupnými a odolnejšími materiálmi (napr. šamot), ktoré majú lepšiu pevnosť, tepelnú vodivosť a odolnosť voči spalinám. Používajú sa hlavne na stavbu vnútornej časti pece – na ohnisko a spalinové ťahy. Tým sa predĺži predovšetkým životnosť pece, je možné urobiť zložitejšie konštrukčné riešenia vnútornej časti pece a tým zvýšiť jej efektivitu. Hlina má však stále svoje miesto pri stavbe pecí. Je to ľahko dostupný materiál, ktorý má aj s minimálnymi energetickými vstupmi na spracovanie výborné vlastnosti. V súčasnosti sa hlina a hlinené tehly (nevypálené) môžu použiť do vonkajšieho plášťa – tehly spájané hlinenou maltou, ako akumulačný materiál (najviac sa využijú pri stavbe vonkajšieho plášťa ťažkých pecí, ako je napr. fínska pec) a hlina ako omietka (na všetkých typoch murovaných pecí aj šporákov). Pec teda vyzerá ako hlinená, ale vnútro má zo šamotových tehál či platní (obr. 1 a 2).
Štandardne sa šamotové tehly spájajú kachliarskymi lepidlami na báze cementu, ale je možné ich spájať tiež hlinenou maltou, modernými výrobcami nazývanou ako „lepidlo s keramickou väzbou“. Pri takomto murovaní na hlinu sa odporúča tieto tehly „sponovať / kramlovať“ – spájať navzájom drôtenými sponami, čo však vyžaduje do tehál navŕtať na každú sponu dierku. Pri stavbe kachľovej pece, ktorej plášť je z keramických kachlíc prispôsobených na sponovanie (majú rebrá za ktoré sa sponujú), je hlinená malta ešte stále najvhodnejší spojovací materiál.
Povrch hlinou omietanej pece síce nie je umývateľný ako pri kachliciach, ale to je snáď jediná nevýhoda tohto materiálu, všetky ostatné požiadavky spĺňa. Na potrebných miestach však nie je problém na hlinenú omietku nalepiť umývateľné časti z keramiky a aj tento problém je vyriešený (obr. 3).
Hlinená omietka a malta, používaná na peciach, sa vyrobí rovnako, ako bežné hlinené omietky. Nie je to teda čistý íl – ten by po vyschnutí veľmi popraskal, ale zmes ílu a piesku. To, v akom pomere, je potrebné si vyskúšať. Jednoducho si urobíme vzorky na stenu s rôznymi pomermi piesku. Pomer, pri ktorom sa už praskliny nevytvárajú, je najvhodnejší. Takto vieme použiť aj íl, ktorý máme na záhrade, napr. po vykopaní základov alebo jazierka (íl je vrstva pod ornicou, v každej lokalite je v rôznej hĺbke a aj obsah piesku je rôzny, preto treba robiť vzorky a piesok prípadne pridať…). Zdrojom ílu môžu byť aj nepálené tehly, ktoré sa nechajú rozpustiť vo vode a opäť sa k nim pridá potrebné množstvo piesku. Z takejto „domácej hliny“ je možné si pec nielen omietnuť, ale aj vytvoriť na nej reliéf / dekoráciu, prípadne na ňu nalepiť mozaiku (obr. 4). V súčasnosti je možné si hotové vrchné omietkové zmesi vo viacerých odtieňoch aj kúpiť (obr. 5).
Omietku je vhodné od telesa pece od dilatovať, vyhneme sa tak veľkým prasklinám, ktoré vznikajú rozťahovaním pece po nahriatí pri kúrení.
Ak by sme predsa len chceli pec postaviť len z miestnych materiálov, bolo by dobré poobzerať sa aspoň po starých pálených tehlách, z ktorých by sa vymurovalo vnútro pece. Odporúčam vybrať do exponovaných častí pece „zvonivky“ – po jemnom poklopaní na tehlu kladivkom by mal znieť ostrý zvuk, nie dutý. Životnosť takej pece je otázna, materiálové vstupy však minimálne.
Keby sa niekto chcel pustiť do stavania pece svojpomocne, treba myslieť predovšetkým na bezpečnosť, lebo ako je známe, oheň je dobý sluha a zlý pán. Pece na chlieb sú jednoduchšej konštrukcie, ako šporáky a pece na vykurovanie, a pokiaľ sa stavajú v exteriéri a dodrží sa zopár zásad, šikovný majster to zvládne. Chlebová pec je vlastne len samotný dutý priestor s akumulačnou stenou. Tú je možné postaviť aj celú z hliny. Internet ponúka rôzne návody ako „upatlať“ z hliny takúto pec. Jeden zo spôsobov je, že na kopu piesku sa dajú noviny, na ktoré sa vo viacerých vrstvách nanáša hlina. Nechajú sa dva otvory – v hornej časti na komín a v dolnej časti na dvierka. Po jej vyschnutí sa piesok cez dvierka vyberie a odpálime oheň. Po dohorení uhlíky nahrnieme k dvierkam a môžeme sádzať chlieb. Koľko cyklov takáto piecka vydrží je zrejme nepodstatné, keďže hliny je dosť a môžeme si ju vyrobiť znova. Prínos takejto stavby je v možnosti vytvoriť pec z takmer všade dostupného materiálu v krízových situáciách a nevyžaduje ani murárske zručnosti. Najčastejšie sa však chlebová pec muruje ako klenba zo šamotových tehál, ak ich nemáme, môžeme použiť opäť klasické pálené tehly (životnosť však klesá). Nepálené tehly na klenbu chlebovej pece veľmi neodporúčam, pri prudkom rozpálení pece z nich odpadávajú plátky vypálenej hliny, takže je tiež otázna jej životnosť.
Všetky takéto pece a šporáky stavané v interiéri sú však veľkým nebezpečenstvom pre vznik požiaru či úniku spalín. Postaviť šporák s rúrou na pečenie a dobrú pec na vykurovanie pri zachovaní všetkých požadovaných vlastností je už komplikovanejšie, a bez odborných vedomostí to radšej neodporúčam. Aspoň hrubú stavbu pece je dobré nechať na kachliara, hlinené omietky a dekorácie si však kľudne môže užiť aj celá rodina (obr. 6).
Viac informácií nájdete na www.piecka.sk, alebo na www.piecky.sk
Vladimír Gajdoš – kachliar
Stavbe pecí sa profesionálne venuje od roku 2009, kedy si ako bývalý informatik doplnil teoretické vzdelanie ukončené výučným listom a stal sa členom cechu SCKK. Rád stavia murované pece, šporáky a pece na chlieb omietané hlinou a reparuje staré kachľové pece. S pomocou architektky – manželky Silvie, sa snažia ich diela čo najkrajšie navrhnúť a s kolegom Kladom zasa čo najlepšie postaviť.
Mohlo by vás zaujímať:
