Čoraz viac sa už nielen hovorí, ale aj stavia podľa princípov trvalo udržateľného rozvoja. Ako tento trend vplýva na individuálnych stavebníkov, architektov a výrobcov stavebných materiálov? Pri hľadaní odpovedí na tieto otázky treba začať pri koreni. Čo je to vlastne udržateľná výstavba a odkiaľ sa berie?

V prípade stavebníctva je debata o udržateľnosti reakciou na klimatické zmeny a obsah CO2 v atmosfére, rast svetovej populácie a jej presídľovanie z vidieka do miest, ale aj na neustále rastúce ceny energií. Aj v podmienkach Slovenska stoja za zmienku témy ako častejšie extrémne prejavy počasia, či ekonomická dostupnosť bývania.

Po udržateľnosti tak volajú vlastníci a užívatelia budov (lebo chcú energetickú úspornosť), zeleno mysliaci užívatelia (vyžadujúci certifikované stavby), či investori (používajúci certifikáty na hodnotenie rizík). Európska únia podporuje tento trend prostredníctvom svojej iniciatívy 2020, podľa ktorej už o pár rokov iný, ako dom s nulovou uhlíkovou stopou nepostavíte.

Aj na Slovensku dnes vznikajú dve stavby (v Bratislave a Košiciach), ktoré budú certifikované podľa amerického systému LEED, nehovoriac už o množstve pasívnych či energeticky úsporných domov (s výnimkou tých, ktoré si tieto termíny privlastňujú iba v rámci marketingu).

V ére certifikovaných budov a pasívnych domov musia všetci výrobcovia stavebných materiálov reagovať na to, čo sa od nich žiada v rámci certifikačných systémov. Pokiaľ ide o samotné stavebné materiály, jedná sa prevažne o požiadavky na nižšie emisie CO2, využitie recyklovaných surovín a čo najkratšie prepravné vzdialenosti. Samozrejmosťou sa stane poskytovanie jasných a dôveryhodných údajov o výrobkoch – ako napríklad vplyvy na životné prostredie, ktoré sú potrebné pre hodnotenie stavby a jej certifikáciu.

Certifikačné systémy

Certifikačné systémy ako LEED (ktorý je na ceste k svetovej dominancii), BREEAM (pravdepodobný európsky líder), či DGNB (so silným zameraním na východnú Európu), viac-menej podrobne hodnotia každú jednu stavbu, a to aj z hľadiska použitých stavebných materiálov.

Vďaka tomu idú ďalej ako koncept pasívneho domu, ktorý sa zaoberá iba energiou potrebnou na prevádzku stavby a zabudovanú energiu ignoruje (hoci z dobrých dôvodov: hovorí sa, že pokiaľ budova nie je pasívna, nemá význam hovoriť o tzv. šedej energii, lebo tá je z hľadiska životnosti stavby zanedbateľná oproti prevádzkovej).

Preto, ak budú architekti a projektanti chcieť prísť s návrhom, ktorý splní predstavy investora o úrovni certifikácie, bude nevyhnutné, aby oveľa viac než kedykoľvek predtým spolupracovali s výrobcami stavebných materiálov. Každá stavba si totiž bude žiadať svojim spôsobom špecifické riešenie.

Certifikačné systémy možno rozdeliť nasledovne:

• certifikačné systémy, ktoré sa zaoberajú iba vplyvmi stavby, ktoré sú zabudované; príkladom je prístup zodpovedného alebo zeleného obstarávania
• certifikačné systémy, ktoré sa zaoberajú iba vplyvmi stavby počas jej prevádzky; príkladom je certifikát PassivHaus a iniciatíva Európskej únie pod názvom EU Zero Carbon, podľa ktorej od roku 2020 budú všetky nové budovy musieť splniť podmienku nulovej uhlíkovej stopy
• certifikačné systémy, ktoré sa zaoberajú vplyvmi budovy z titulu jej výstavby ako aj prevádzky; príkladom sú spomínané systémy LEED, Breeam a pod.